Od myšlienok do XXL oblečenia. Detská obezita sa začína aj v hlave

Annin príbeh a mnohé ďalšie z blogov dietologičiek ukazujú, že keď chudneme, mení sa k lepšiemu viac než telo. Takisto však naznačujú, že obezita neničí iba fyzické zdravie detí. Jej príčiny a následky môžu byť ukryté aj hlboko v ich hlavách a emóciách. 

Spoločne s odborníkmi sme do nich nazreli a poradíme vám, ako detskej obezite predchádzať, bojovať s ňou a vybudovať u detí zdravý vzťah k jedlu.

Rodíme sa ako intuitívni jedáci 

V poslednom období sa často hovorí o intuitívnom jedení. Ide pri ňom o to, aby sme vnímali svoje telo, keď jeme. Ak sa objaví fyzický hlad, najeme sa, pri pocite sýtosti jesť prestaneme. Vonkajšie faktory či emócie v rozhodovaní, kedy, čo a koľko zjesť, nemajú miesto.¹

Deti sa väčšinou so schopnosťou jesť intuitívne rodia. V prípade, že sú zdravé, vedia naznačiť, že majú dosť. Výborným príkladom sú bábätká, ktoré sa „odpoja od prsníka“, keď sú sýte. „Už odvtedy, od prvých okamihov, keď po narodení prichádza do kontaktu s potravou, počas dojčenia či kŕmenia mliečnymi formulami, keď si kŕmenie spája s tými najpríjemnejšími pocitmi a vôňami, sa začína vyvíjať vzťah človeka k jedlu,“ vysvetľuje nutričná špecialistka Judita Tkáčová. 

Lenže vzťah k jedlu sa nie vždy rozvíja správnym smerom. Paradoxne, človek schopnosť jesť intuitívne vekom nerozvíja, ale skôr stráca, až sa niekedy „odtrháva od vlastného tela“.²

Do rovnice sa časom pridáva viac premenných, a postupne to už nie je len o tom, že sa potrebujeme zasýtiť a získať energiu. Deti zrazu jedia, pretože:

• sa nudia, 
• sú v strese alebo smutné, 
• vidia, že je niekto iný, 
• chcú spraviť niekomu radosť, 
• sa patrí všetko zjesť, 
• zatúžia po konkrétnej potravine, ktorú videli v obchode (sladkosti, zmrzlina). 

Najdôležitejšiu úlohu pri stravovaní a formovaní vzťahu dieťaťa k jedlu pritom zohrávajú rodičia a ľudia, s ktorými je denno-denne v kontakte. 

Neformuje ho len nastavený stravovací režim, vysvetľovanie dieťaťu, ako by malo jesť. „Je to aj o tom, čo pozoruje, keď si myslíme, že nás nikto nevidí. Napríklad moment, keď posunieme hrášok na okraj taniera alebo 10 minút sústredene skúmame zloženie jogurtu,“ vysvetľuje Tkáčová. 

„Deti sú ako špongia, nasávajú všetko okolo seba. Ich vzťah k jedlu ovplyvňuje všetko, čo vidia, vnímajú, počujú. Zo začiatku má vplyv najmä rodina, neskôr, čím sú staršie, tým viac pôsobia kamaráti, sociálne siete alebo filmy,“ dopĺňa Nikoleta Vujisić, blogerka a podcasterka, ktorá sa okrem iného venuje osvete v oblasti porúch príjmu potravy. 

Zdravý vzťah k jedlu je základ 

Obezita u detí, ktorú si niekedy so sebou ťahajú až do dospelosti, môže mať veľa príčin. Jednou z nich býva aj nezdravý vzťah k jedlu už v detskom veku. „U obéznych ľudí sú dokázané poruchy regulácie rôznych hormónov, ktoré zodpovedajú za pocit hladu či sýtosti. Oni preto nie sú schopní dosiahnuť zdraviu prospešné intuitívne jedenie,“ približuje Milan Sedliak, vedec a odborník na výživu. 

Umožniť deťom, aby pokračovali v intuitívnom jedení a budovať v nich zdravý vzťah k jedlu, je preto veľmi dôležité. Pomôže im to vytvoriť si prospešné stravovacie návyky, s ktorými len tak nezamávajú ani vplyvy vonkajšieho prostredia. Podľa výskumov tým tiež môžeme znížiť riziko, že sa u nich objavia poruchy príjmu potravy či sklony k emocionálnemu jedeniu.^2,5

Ako radí Judita Tkáčová, deťom by sme mali od začiatku ponúkať rôzne jedlá z rôznych potravinových skupín: „Výskumy ukazujú, že ak deťom už v rámci prvých príkrmov núkame rozmanité chuťové variácie, nebojíme sa korenín, byliniek, horkých či kyslých chutí, majú tendenciu byť v staršom veku menej vyberavé a odmietavé voči jedlu ako takému.“

Dôležité je podľa nej tiež podporovať deti v tom, aby si jedlo ovoňali, ohmatali, prípadne sa s ním pohrali. Často na ne kričíme, nech sa nehrajú s jedlom, no práve to deti niekedy potrebujú, aby si k nemu vytvorili vzťah a dôveru a nebáli sa ho v ďalšom kroku ochutnať. 

Obezita prepletená s emóciami 

Ak prijmeme viac kalórií, než vydáme, priberáme. To je až príliš jednoducho vysvetlené, čo vedie k nadváhe a obezite nielen u detí. Pri hľadaní príčin, prečo je príjem väčší ako výdaj, najčastejšie vnímame, že deti veľa sedia, málo športujú a jedávajú rýchle občerstvenie, ktoré je teraz populárne. 

Občas pripisujeme vinu aj genetike či „ťažkým“ kostiam. Už menej sa hovorí o tom, ako na vznik obezity vplýva psychika a psychická (ne)pohoda. Pritom je výrazným faktorom aj u detí. 

I deti zajedajú smútok a stres 

Isto ste tiež zachytili stereotypný obraz ženy po rozchode – neupravená kôpka nešťastia sedí na gauči a láduje sa vedrom zmrzliny, aby jej bolo lepšie. To je príklad, ako funguje emocionálne jedenie či až prejedanie sa. 

Sme smutní, osamelí, vystresovaní, alebo sa nudíme a jedlom, často s vysokým obsahom cukru a tuku, chceme uspokojiť emocionálnu potrebu. Síce dosiahneme krátky pocit spokojnosti, no ten rýchlo vystrieda vina a sebanenávisť.¹

Čo s tým však majú spoločné deti? 

„Problémy a trauma nepoznajú vek,“ vystihuje to jasne a stručne Nikoleta Vujisić. Dnes sa čoraz viac ukazuje, že deti traumy majú a zvyknú si ich niesť po celý život. A spolu s nimi často aj kilogramy navyše alebo poruchy príjmu potravy či sklony k emocionálnemu jedeniu. 

Hlavne silnejšie deti sa ľahko dostanú do začarovaného kruhu. Bojujú s nízkym sebavedomím, hanbia sa za seba a svoje telo. Často čelia posmeškom, vyčleneniu z kolektívu. Neskôr ich to možno dovedie k horším výsledkom v škole a časom aj k vážnym (psychickým) problémom. Iróniou však je, že únik od toho všetkého zvyknú hľadať v jedle. Prijímajú viac a viac kalórií, hoci ich pediater a rodičia nabádajú, aby jedli menej.⁹ 

Cestu von by mal ukázať rodič 

„Deti sú voči tomu veľmi zraniteľné, viac než dospelí, ktorí už do určitej miery môžu mať zvládnuté techniky zvládania stresu a emócií. Je teda aj na nás, aby sme vyvinuli čo najväčšiu snahu chrániť ich pred spomínanými spúšťačmi,“ poukazuje Tkáčová na fakt, že spojenie medzi jedlom a emóciami, stresom či traumou je u detí prítomné možno aj viac ako u dospelých.

Mali by sme preto striehnuť na signály, že deti „zajedajú emócie“. Spozornite v prípade, ak vaše dieťa: 

• ukazuje náhlu a naliehavú túžbu po jedle,
• jedáva v nezvyčajných časoch, dokonca aj krátko po hlavnom jedle,
• priberá,
• siaha po jedle pri určitých emóciách a náladách,
• tají jedenie alebo skrýva jedlo,
• je v rozpakoch za svoje stravovacie návyky.³

„Varovným signálom, že emočné jedenie už môže prerásť do porúch príjmu potravy, do kolobehu nezdravého chudnutia a nadváhy, ktorý deti zvyknú potiahnuť až do dospelosti, je, keď sa jedlo stane prioritou a jediným záujmom. Všetko sa točí okolo (ne)jedenia,“ upozorňuje Vujisić. 

Číslo na váhe nevyjadruje hodnotu človeka

Od začiatku tisícročia máme epidémiu až pandémiu obezity. Dramaticky narástol počet dospelých aj detí s nadváhou. Dnes sa preto čoraz viac venuje pozornosť tomu, čo a ako nielen deti na školách jedia. Odborníci sa snažia ľudí v téme neustále vzdelávať. 

„Generácia našich rodičov a ich rodičov žila s úplne inými pohľadmi na svet ako tá naša, ktorá si problémy nadváhy už uvedomuje. Hovorí o nich a vie, že tučnučké dieťa nerovná sa zdravé a spokojné, ale, naopak, pravdepodobne čoskoro, choré dieťa,“ približuje Nikoleta Vujisić. 

Lenže váha už prestáva byť len otázkou zdravia. Riešia ju aj sociálne média a spoločnosť príliš zameraná na dokonalosť a ideál krásy. Do detí a mladých ľudí sa dnes veľmi „hučí“ o dôležitosti vzhľadu a hmotnosti. Učia sa, že si musia starostlivo strážiť, čo a koľko zjedia, aby mali telo, ktoré je nielen zdravé, ale aj hodné lásky. 

V snahe uspieť sa často dostávajú do kolotoča rôznych nezdravých diét, ktoré im akurát ničia sebavedomie a fyzické aj psychické zdravie.⁶

Veľkým problémom pritom je, že „fungovanie sveta“ si uvedomujú deti veľmi skoro. Kedysi to bol stredoškolský vek, teraz si svoj vzhľad a jeho odchýlky od zobrazovaného ideálu krásy v televízii a na sociálnych sieťach uvedomujú oveľa mladšie deti. Poruchami príjmu potravy preto môžu trpieť aj 8 či 9-roční,“ upozorňuje Nikoleta Vujisić.

Paradox? Chudý nemusí znamenať zdravý 

Podľa Milana Sedliaka je štíhlosť veľmi subjektívny pojem. Pre každého znamená „tučné“ niečo iné. Rozlúsknuť to nepomôže ani váženie sa. Vezmime si ako príklad dvoch 30-ročných zdravých mužov. Obaja majú 90 kíl, no kým jeden športuje a má svalovú hmotu a 10 % tuku, tomu druhému fyzická aktivita chýba a bude mať až 35 % tuku, a teda menej svalovej hmoty. 

Stavu, pri ktorom je časť objemu svalov nahradená tukom, hovoríme sarkopenická obezita. Je nebezpečný a spája sa s vyšším rizikom rôznych chorôb. Hoci je skôr typická pre vyšší vek, vyskytuje sa aj u detí a mladistvých, u ktorých sa horšie odhalí.⁷

Ako sa rozprávať s deťmi o váhe a budovať zdravý vzťah k jedlu? 

1. Téme váhy sa nevyhýbajte 

Deti nežijú v bubline a v škole, u kamarátov, v televízii či z internetu sa k nim dostávajú reči o váhe, ideáloch krásy. Ak sú silnejšie, zrejme sa stretli už aj s posmeškami. Úlohou rodičov je deti týmto svetom navigovať. 

Od malička sa preto zaujímajte o ich emočný svet, buďte si vedomí, akým problémom čelia. Pýtajte sa deti na život, kamarátov, školu, či sa cítia dobre alebo zle. V ťažkých časoch môžete byť nielen oporou, ale im tiež ukázať, že sú aj iné a zdravšie spôsoby zvládania stresu či nudy, než je jedenie.⁴

„Cestou je citlivá komunikácia, v žiadnom prípade nie príkazy a násilné riešenie situácie. Dieťa do ničoho nenúťte, snažte sa ho vypočuť, ukázať mu, že mu podáte pomocnú ruku, ak ju bude potrebovať,“ radí Nikoleta Vujisić. 

Znamená to napríklad, že dieťa nebudete z čista-jasna tlačiť do rozhovoru o váhe. Vytvorte naň prostredie a podmienky. Vhodný moment isto nie je, ak je v miestnosti aj uškŕňajúci sa súrodenec. 

Ako barličku môžete využiť konkrétne momenty, v ktorých je prirodzenejšie hovoriť o jedle, aktivite alebo hmotnosti – pri varení alebo nákupe potravín, keď sa téma objaví v televízii, pri nakupovaní oblečenia, keď dieťa komentuje vzhľad svoj či niekoho iného.^11,12

2. Vhodne voľte slová 

„Dajte si pozor, ako o jedle hovoríte. Vo vzťahu k jedlu nerozdeľujte potraviny na zdravé, nezdravé, dobré či zlé. Vyvarujte sa aj nelichotivých citosloviec ako fuj a podobne. Ak držíte diétu, či už zo zdravotných alebo iných dôvodov, snažte sa, aby to dieťa vnímalo čo najmenej. Ak napríklad máte alergiu na mlieko a stále hovoríte, ako vám škodí, môžete u dieťaťa vytvoriť fóbiu z tejto potraviny,“ radí Tkáčová. 

Aj k slovám tučný či bacuľatý existuje alternatíva. Čo tak povedať „nemá zdravú váhu“? Jednoducho poukázať na stav, nie na vzhľad. Spojenie „držať diétu“ sa zase dá nahradiť vetou „ideme hľadať chutné a zdravšie kombinácie“.⁸

Tkáčová a Vujisić sa zhodujú, že tabu sú komentáre vzhľadu, a to aj svojho vlastného pred dieťaťom.

„Na vytvorenie nezdravého obrazu o sebe a spúšťačom porúch príjmu potravy stačí už jediná veta, ktorá naráža na vzhľad. Škodí, aj keď komentujeme váhu dieťaťa, porcie jedla, ktoré si naberá. Poznámky by sme nemali mieriť ani na iných ľudí bez ohľadu, či ich nazývame vychudnutými alebo, naopak, príliš tučnými. Nepomáha, ani ak neustále riešime jedlo a chudnutie,“ vymenováva Nikoleta Vujisić, čomu by sme sa mali vyvarovať. 

Tkáčová ešte upozorňuje, že si treba dávať pozor nielen na komentovanie nadváhy, ale aj štíhlosti. „To, čo je pre nás možno lichotivá poznámka, napríklad ,si tenká ako prútik‘, môže v dieťaťu vyvolať dojem, že nie sme spokojní s jeho vzhľadom.“ 

3. Doprajte mu podporu celej rodiny 

Deti a tínedžeri najľahšie urobia zmeny, keď cítia podporu a nie sú jediní, na koho „cieli“ diéta. Obezita nie je individuálny, ale spoločenský problém. Platí to najmä u detí, pretože ich životný štýl a stravovanie veľmi závisia od prostredia, v ktorom vyrastajú. 

Silnejšie dieťa môže byť príležitosťou na zlepšenie zdravia celej rodiny. Výsledok bude viditeľný, ak spoločne obmedzíte sedenie pred televízorom a radšej vyrazíte na bicykel. 

Stravu tiež nemusí dodržiavať len chudnúci. Nakupujte, varte spolu, hľadajte nové a zdravé chute, experimentujte. Ak spravíte zmeny ako rodina, dieťa sa nebude cítiť vyčlenené alebo zahanbené, pretože niečo nemôže jesť, lebo je „tučné“.^8,9,11 

Všetko však musí mať mieru „Podpora rodiny je nesmierne dôležitá, avšak niekedy sa môže zvrhnúť v prehnané riešenie stravy, nabádanie ku konzumácii ,zdravých‘ potravín, čím sa opäť môže spustiť kolotoč negatívnych emócií a nezdravého vzťahu k jedlu,“ vystríha Judita Tkáčová. 

V súvislosti s chudnutím dieťaťa a jeho podpory sa často otvára téma (starých) rodičov, ktorí chcú, aby sme boli sýti a zdraví a až príliš radi vyvárajú naše obľúbené jedlá. Aj nad nimi sa dá „vyhrať“. Nutričná poradkyňa odporúča pokúsiť sa vcítiť do kože starého rodiča, ktorý vnúča miluje a nechce mu zámerne nijako poškodiť. 

„Hoci bývajú aj naše pocity a obavy oprávnené, niekedy volíme nesprávnu formu komunikácie vo vzťahu k starým rodičom. Ak sa nám niečo nepozdáva, zahriakneme ich, čo v nich vyvolá pocit krivdy a môžu si myslieť, že nechceme, aby s nimi vnúčatá trávili čas. Skúste im radšej citlivo vysvetliť, ako by to mohlo vnúčaťu potenciálne uškodiť. Poproste ich o pomoc s vytváraním zdravého rodinného prostredia, pretože oni sú takisto súčasť rodiny,“ vysvetľuje.

4. Zamerajte sa na zdravie, nie na váhu

Miesto diskusie o tom, ako obezita vyzerá, riešte to, že sa pre ňu dieťa cíti zle. Jednoducho mu vysvetlite, ako telo pracuje, že mu to vyššia váha sťažuje. Že sa viac namaká, aby podalo výkon, a potom je unavené. 

Zdôraznite výhody zdravého stravovania sa tým, že dieťaťu dodá energiu na všetky jeho obľúbené aktivity. ^9,11

5. Nenúťte dieťa za každú cenu dojesť 

Či už to robíte preto, aby sa nevyhadzovalo, alebo sa dojesť jednoducho patrí, nie je to cesta k dosiahnutiu zdravých stravovacích návykov. Radšej dieťa povzbuďte, aby počúvalo svoje telo a prestalo s jedením, keď je plné. 

Ak sa, naopak, sťažuje, že je ešte hladné, neodopierajte mu jedlo, ani sa mu neposmievajte. Ponúknite dobre výživovo vyvážený ďalší chod.^9,10

6. Stavte na iné odmeny než jedlo 

Poznáte to aj vy, lízanku za očkovanie, obľúbené jedlo z reťazca rýchleho občerstvenia za vysvedčenie. Ak používate konkrétne jedlá ako odmenu, dieťa si ich postaví na piedestál. Zvykne si na to a začne po nich túžiť aj z iných dôvodov, ako je hlad. 

Existujú i prospešnejšie odmeny. Môže to byť nejaká zábavná aktivita alebo výlet. Určite neuškodí, práve naopak, ani „obyčajná“ pochvala. Ak sa dieťaťu niečo podarilo, povedzte mu to. Pomôže to zvýšiť jeho sebavedomie a vytrvať v rozhodovaní o svojom zdraví a váhe.^10,13

7. V jedle by nemalo byť tabu, ale miera

Odopierať dieťaťu všetky maškrty a obľúbené jedlá nie je z dlhodobého hľadiska udržateľný systém. Môže to viesť až k záchvatovému prejedaniu sa. Navyše, ak vidí „pochmúrnu budúcnosť“ s obmedzenou stravou bez milovaných pochúťok, stratí motiváciu zmeny prijať. 

Doprajte mu teda občas aj obľúbené jedlá, no v menších porciách. Obmedzte množstvo lupienkov alebo cukríkov tým, že ich dáte do malej misky a nenecháte ho bez limitu vyjedať z vrecka.^8,9,12 

8. Choďte príkladom 

Neraz sme spomenuli, že deti sú špongie. Nenechajte ich nasať pravý opak toho, čo sa im snažíte vštepiť. Pamätajte si, že vás vidia, ako vystresovaná alebo vystresovaný z práce utekáte do špajze po čokoládu. Počujú, keď pred zrkadlom neustále komentuje svoj „obrovský zadok“. 

9. Obráťte sa na odborníka 

Chudnutie detí prináša rozdielne výzvy než úprava hmotnosti dospelých. Nutričná poradkyňa vysvetľuje, že najväčší rozdiel je asi v tom, že dieťaťu jednoducho nemôže zostaviť redukčný jedálniček na presne definované množstvo kalórií. Nebezpečenstvom je možný deficit živín, ktoré sú dôležité pre správny rast a vývin. Takisto zaváži psychologický aspekt toho, že dieťa si uvedomuje rodičovu nespokojnosť s tým, ako vyzerá, že niečo nie je v poriadku s jeho telom.

„Samozrejme, sú situácie, keď je úprava hmotnosti u dieťaťa vhodná. Vtedy je o to dôležitejšie vyhľadať skutočného odborníka – lekára alebo ideálne nutričného terapeuta, ktorý má skúsenosti s detskou obezitou a zvolí vhodný prístup,“ radí.

Zabúdať netreba ani na možnosti psychologickej pomoci. „Ak vidíme, že sa dieťa dlhodobo trápi, je smutné, nemusí to byť priamo diagnóza. Neznamená to však, že situáciu máme nechať tak. Najmä v prípade, že si s tým ani ako rodičia nedokážeme rady. Vtedy môže pomôcť aj psychológ. Určite sa naňho obráťte, ak máte podozrenie na poruchu príjmu potravy,“ uzatvára Nikoleta Vujisić.