Tínedžer nevie vyhodnotiť, že život na sociálnych sieťach nie je reálny, upozorňuje odborníčka z IPčka

Zdanlivo dokonalé životy na sociálnych sieťach vyvolávajú v mladých ľuďoch pocit vlastnej nedostatočnosti. Hoci by ich mali s rovesníkmi spájať, často sa kvôli nim cítia ešte viac smutne a izolovane. Aké sú ďalšie nástrahy sociálnych sietí a prečo po pandémii vzrástol počet tínedžerov s duševnými problémami? Prečítajte si druhú časť rozhovoru so Zuzanou Juránekovou z občianskeho združenia IPčko.

Pribúda vystresovaných detí aj prípadov sebapoškodzovania či sociálnej fóbie. Prispela k tomu pandémia alebo je za tým niečo iné? 

Prvý vrchol v náraste prípadov sebapoškodzovania bol z môjho pohľadu určite spôsobený práve pandémiou – potvrdzujú to aj výskumy. Nie je to o tom, že by sa predtým nikto nepoškodzoval, ani o tom, že by nikto nemal duševné ťažkosti. Pandémia však vyeskalovala to, čo už v spoločnosti bolo, bublalo a potom doslova vybuchlo. Ukázala nám, v akom stave je naše duševné zdravie, ako máme nastavený systém, kde sú v ňom chyby a diery. K nárastu prispelo aj nezdravé rodinné prostredie, v ktorom často nechýbalo ani domáce násilie. 

Mladý človek odišiel pred pandémiou do školy s tým, že bude mimo všetko to napätie, úzkosť a bolesť. Síce sa v tej škole musel učiť, ale mal dobrý kolektív a podporu kamošov, takže vyučovanie „pretrpel“ a poobede sa mohol “poflákať” s partiou, ísť do kina alebo si zašportovať. Mal k dispozícii veľmi veľa podnetov, možností a príležitostí na to, aby sa mohol mať aspoň trochu lepšie. Aby nabral sily na to, čo ho čaká doma, a nezačal so sebapoškodzovaním. O tieto zdroje však tínedžeri počas lockdownov prišli. Zároveň nemali možnosť osvojiť si nové zvládacie stratégie. A tie, čo im zostali, po čase prestali fungovať, pretože neboli zatvorení doma mesiac či dva, ale dva roky. 

Celé sa to tak zintenzívnilo. Pribudlo takých, ktorí lavínu sebapoškodzovania spustili, pretože jednak nemali dostatok príležitostí na rozvíjanie spomínaných zvládacích stratégií, a súčasne ani pomoc, ktorú by potrebovali, keďže boli odstavení aj psychológovia či terapeuti.

Prečo sa uchyľovali práve k sebapoškodzovaniu?  

Počas lockdownu sa mladý človek nachádzal v stave, že nemôže ovplyvniť to, že je pandémia, že sú zatvorené školy, že rodičia sa hádajú. Sebapoškodzovanie mu dalo do rúk možnosť mať pod kontrolou aspoň niečo – rozhodnutie, či mu v danej chvíli bude dobre, alebo zle.

Spúšťačom, samozrejme, mohla byť aj úzkosť. Respektíve strach z niečoho konkrétneho, čo človek nevie pomenovať, ale je to prítomné a bráni mu žiť spokojnejším životom, pretože nikdy netuší, kedy a kde ho tá úzkosť prepadne a čo bude jej podnetom.

Prvú časť rozhovoru nájdete tu:

tip na článok:

Odborníčka z IPčka: Tínedžeri sú v neustálom strese. Aby naplnili očakávania, hrajú hry a používajú masky

Rozhovor
Prečítať

Ďalej netreba zabúdať ani na sociálnu fóbiu. Boli sme dlho zavretí doma a keď sme sa stretávali, bolo to vo veľmi podivných variáciách – ľudia v danom kontexte boli nebezpeční a rizikoví, keďže prenášali covid. Keď mali tínedžeri po dvoch rokoch znovu nastúpiť do školy, vrátiť sa medzi spolužiakov, ktorých dlhý čas nevideli, a opätovne s nimi interagovať v osobnom kontakte, bolo to pre nich veľmi namáhavé. 

Od pandémie sa teda spustilo alebo zlomilo veľmi veľa vecí. Naša spoločnosť nemala čas sa zastabilizovať a riešiť sekundárne následky, na ktoré okamžite upozorňovala aj Svetová zdravotnícka organizácia. Šlo napríklad o spomínané domáce násilie, nárast počtu samovrážd či celkovo psychiatrických ochorení.  

Ako sociálna fóbia či úzkosť zo spoločnosti vyzerá? Môže k nej byť niekto po pandémii náchylnejší?

Vplýva na to veľmi veľa faktorov. Možno by stálo za to preskúmať to psychiatrickým okom, kto má väčšiu tendenciu, ale myslím, že to spustila práve nenormálnosť situácie, v ktorej sme žili. 

Mám pocit, že je okolo mňa stále viac tých, ktorí nechcú navštíviť ani nákupné centrum, lebo je tam veľa ľudí. Nemusí pritom ísť o strach z davov a hluku – len im v tom jednoducho nie je dobre, čo nutne neznamená hneď sociálnu fóbiu.

Je sociofóbia fenomén mladých ľudí alebo sa skôr vyvinie z traumatických skúseností?

Je to úzkostná porucha, ktorá veľmi súvisí so strachom. Každý z nás sa niekedy zmení na introverta, ktorý potrebuje byť osamote, ale ak nám kontakt s ľuďmi začne spôsobovať ťažkosti až úzkosť, to už je varovný signál, aby sme s tým niečo robili. Sme prirodzene spoločenské tvory a keď máme ťažkosti stretávať sa aj s ľuďmi, ktorých poznáme, potom je potrebné tento stav diagnostikovať.

Sociálna fóbia môže súvisieť aj s tým, aké máme sebahodnotiace myšlienky, a môže mať až fyzické prejavy ako pri úzkosti: potenie, triaška, stiahnuté hrdlo, závrat, búšenie srdca, napätie, neschopnosť nádychu, alebo, naopak, hyperventilácia, dýchavičnosť či pocity nevoľnosti.

My aj môžeme chcieť sociálny kontakt s inými ľuďmi, ale ten strach z neho je taký veľký, že jednoduchšia cesta je radšej nikoho nestretávať. Preto je dôležité vyhľadať psychologickú alebo psychiatrickú pomoc, aby sme sa naučili, ako takéto nekomfortné situácie zvládať a ako sa pri úzkosti stabilizovať. 

Ako ovplyvňujú sociálne siete sociálne zručnosti detí a mladých ľudí? Je pre nich ťažšie komunikovať offline? 

Na toto existujú dva pohľady, uvediem príklad. Ako mladá som s mojou kamarátkou stála na autobusovej zastávke a ona mi rozprávala zaujímavý príbeh o tom, ako dopadlo jej prvé rande. Lenže prišiel posledný autobus, na ktorý musela nastúpiť, lebo inak by sa domov nedostala, a už mi to nestihla dorozprávať. Síce tak spravila na druhý deň, no už to nemalo ten „vibe“ predošlého večera.

Dnešná mládež si dá FaceTime (hovor s videom na iPhone, pozn. redakcie) a pokračuje tam, kde prestala – takáto forma komunikácia pre nich nemá inú kvalitu, nevnímajú ju tak, že nie je skutočná. My delíme svet na online a offline, respektíve reálny a nereálny.

Mladí žijú jeden a ten istý svet online aj offline. Nedelia ho, je prirodzenou súčasťou ich života, prepínajú sa automaticky. Technológie im priniesli výhody v zmysle, že môžu byť v spojení kedykoľvek a kdekoľvek.  

PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA

odborná poradkyňa IPčko

V IPčku pôsobí ako odborná poradkyňa a vedúca centier krízovej intervencie Káčko a tiež projektu Online terénnej práce, ktorý sa venuje aktívnemu mapovaniu online prostredia, vyhľadávaniu rizikových skupín, podpore a pomoci ľuďom v týchto skupinách, fenoménom internetu a tvorbe pomáhajúceho obsahu na témy duševného zdravia a online prostredia. Je spoluautorkou publikácie Bez nástrah online – sprievodca bezpečným internetom pre rodičov.

Zároveň ale využívajú a prijímajú technológiu, ktorú sme im vymysleli my, úplne rovnako, ako to bolo v prípade mojej generácie a farebného televízora. Tiež tam vznikla rovnaká polemika, čo z nás vyrastie, keď budeme denne „čučať na telku“ – a teraz je to bežná súčasť života.

Sociálne siete vznikli preto, aby ľudí spájali, no trošku sa to vymklo spod kontroly. Aj tak sa totiž často cítime veľmi smutne a veľmi izolovane. Platí to špecificky najmä pre mladých. Tí každú minútu sledujú bezchybné životy spolužiakov, známych, celebrít či influencerov, ktorí dávajú do éteru pekný až priam dokonalý „content“. Tínedžer to však ešte nevie vyhodnotiť. Myslí buď čierno, alebo bielo, jeho mozog nie je dostatočne vyzretý na to, aby konštatoval, že si tam dotyčná osoba dáva iba to, čo sa jej hodí, teda tie najlepšie fragmenty zo svojho života. Potom ale často prežíva pocit vlastnej nedostatočnosti. 

Aké sú ďalšie nástrahy sociálnych sietí?  

Najrizikovejšia nie je ani tak sociálna sieť sama o sebe, ani internet ako taký – je to instantnosť, ktorú v sebe obsahujú. V tejto súvislosti veľmi rada používam príklad slepačej polievky. 

Predstavte si, že máte chuť na takú fajnovú od babky. Zo sliepky, ktorá ešte ráno behala po dvore, so zeleninou zo záhrady a domácimi rezancami, ktoré babka pripravila. Celý tento proces by však trval príliš dlho. A tak aj napriek tomu, že viete, že to nebude úplne ono, radšej si zalejete instantnú alternatívu a máte to za minútu.

O tomto to je – zažiť pocit úspechu, podpory, prijatia, zdravých interakcií, videnosti, rovesníckych vzťahov. Hneď. V „neonlajnovom“ svete to totiž chce drinu. S kamošmi sa treba aj stretávať, aj niečo naozajstné zažiť, čosi pre tie vzťahy robiť. Hľadať kompromisy, možno sa i pohádať a potom ospravedlniť. Kým si niekde na konci vychutnáte pocit toho dobrého, vyžaduje si to veľa námahy.

Ak túto potrebu nemáme dlhodobo uspokojenú, ideme na internet, „postneme“ tam nejakú fotku, prebehneme ju dvomi, tromi filtrami, prípadne natočíme nejaké videjko, a za sekundu nám môžu prichádzať lajky, srdiečka, komentáre. A to nám robí dobre, zrazu sa nám vyplaví dopamín.

Stačí však veľmi málo – a toto je na tom to rizikové. Internet ani sociálne siete by sa nemali stať zdrojom napĺňania našich potrieb. Chce to rovnováhu, aby sme konkrétne naplnenie precítili aj niekde inde a nezískavali ho takto instantne. Ale keďže je úplne prirodzené, že túžime po tejto emócii, po zážitku, aby nám bolo dobre, aby sme sa cítili bezpečne, je to tá jednoduchšia cesta.

Zuzana Juráneková pomáha v práci

Je pre mladých ťažšie nadväzovať vzťahy v realite, keď online stačí, že sa napríklad zapoja do nejakého trendu alebo sa pridajú ku komunite známeho influencera? 

Influencer je pre mladých vzorom a followovať ho znamená, že sú súčasťou komunity napríklad ďalších 200-tisíc ľudí. Majú tak pocit, že niekam patria. V tínedžerskom období je práve tento pocit spolupatričnosti nesmierne dôležitý – to je to, čo potrebujú. Deje sa tak v drvivej väčšine prípadov prostredníctvom hier ako prostriedku, ktorý ich baví, a súčasne produktu, vďaka ktorému vznikajú priateľstvá, hoci sa tí ľudia nikdy v živote nevideli. Možno však o sebe vedia viac ako ich kamoši, s ktorými sa stretávajú. V rámci komunity je totiž 80 % rozhovorov pri hraní hier o živote a len 20 % o hre a stratégii ako takej.

Pre mnohých je nadväzovanie vzťahov online oveľa jednoduchšie a ľahšie vďaka anonymite, ktorú internet ponúka. Odborne sa tomu hovorí disinhibičný efekt. To znamená, že online sme anonymní, môžeme odpovedať vtedy, keď chceme a ako chceme, môžeme odpoveď prepísať či neposlať, tváriť sa, že nám reakcia neprišla, alebo tú svoju nahradiť smajlíkom. Na internete máme zároveň trošku inak precítený pocit zodpovednosti za seba. 

V offline svete by sme napríklad nikdy neukradli obraz, ale film z internetu si v pohode stiahneme. Hodnotovo je to to isté, ale výsledný dojem je ten, že keď zaklapnem počítač, to, čo som urobila, mi nijako nemôže zasiahnuť do môjho fyzického sveta. Takisto sa stierajú rozdiely, dochádza k neutralizácii statusu – keď si s niekým píšem, tie slová čítam tak, ako ich potrebujem ja vtedy cítiť.   

Pre niektorých ľudí je práve online prostredie nástrojom na nadväzovanie vzťahov. A aj si tie vzťahy vedia plnohodnotne užiť, pričom v osobnom kontakte by možno mali ťažkosti. No áno, stále je tam riziko, že niektoré z nich budú povrchné alebo len krátkodobé.

Preferuje dnešná generácia online komunikáciu? 

Hoci mladí veľa komunikujú online, neznamená to, že sa naživo stretávať nechcú. Potvrdilo mi to veľa rozhovorov s nimi. Keby im naozaj vyhovovalo len online prostredie, pandémia by pre nich bola šťastným obdobím. No opak je pravdou – chýbali si navzájom. Stále majú potrebu stretávať sa a byť spolu, online komunikácia im to nenahrádza.

tip na článok:

Vďaka obrazovkám sa deti nenudia. Trpí tým však ich kreativita a pozornosť, hovorí lekárka

Duševné zdravie Rozhovor
Prečítať

Prečo staršia generácia vníma tínedžerov ako tých, ktorí sa nevedia rozprávať a zaujíma ich len mobil?

Toto je znovu o nás, ako to vnímame my. Keď vzdelávame rodičov či odborníkov, hovoríme im o tom, že mládež všetko robí z konkrétnych dôvodov, čím sa im naozaj otvára nový obzor. 

Toto sú naše predpoklady, ktoré v súvislosti s nimi máme. Pre nás je jednoduchšie si to takto pomenovať. Lebo ísť a opýtať sa, ako funguje TikTok, chce niekedy aj odvahu, aj určitú námahu, keďže tínedžer nepovie „Jasné, mami, poď sem, ukážem ti to.“ 

Bude, prirodzene, gúľať očami a pozerať na nás, čo ho obťažujeme. Vývinovo sú to však normálne reakcie. Je to klasický „ofučaný“ tínedžer, ktorý má pocit, že rodičia mu absolútne nerozumejú. Chce to teda iniciatívu z oboch strán. Je potrebné vyslať signál, že nás to zaujíma, že nás zaujímajú jeho témy. A tak aj tie rozhovory budú plnohodnotnejšie. Stačí na to ísť napríklad spôsobom, že ja ti poviem, prečo nie som na Facebooku a som šťastná, a ty mi zase povedz, prečo máš TikTok a čo ti to dáva.

odporúčané články:

Pridať komentár

Zadajte meno
Nesprávny email
Zadajte komentár