Psychológ Karol Kováč: Po práci na seba zabúdame

Príslovie, že obuvník chodí bosý, na vlastnej koži okúsil aj psychológ Karol Kováč. Ako odborník radil iným ľuďom, no sám zažil vyhorenie z vysokého pracovného tempa. Po tomto zlome však zmenil prístup a v roku 2015 založil v Trnave Inštitút stresu, kde pomáha ľuďom vyrovnať sa s množstvom stresu a získať v živote stratenú rovnováhu.

Čo je to vlastne stres?

Spustenie stresovej reakcie nastáva, ak je organizmus vystavený určitému intenzívnejšiemu podnetu alebo situácii. Dochádza k narušeniu rovnováhy. Na to máme uspôsobené dve stratégie: boj alebo útek. Denne vyhodnocujeme, čo nám stojí za to, aby sme sa s tým popasovali, a naopak, čomu sa radšej oplatí vyhnúť. Z tohto pohľadu je stres veľmi prirodzenou súčasťou našich životov, doslova nám pomáha prežiť. Aktivácia stresových hormónov je nevyhnutná aj pre správnu činnosť jednotlivých systémov a orgánov organizmu. Zámerne som na úvod vyzdvihol význam stresu, nechcem, aby sme z neho robili strašiaka. 

Existuje aj niečo také ako dobrý stres?

Stres v prirodzenej podobe je nevyhnutný pre naše životy. Vďaka nemu dokážeme identifikovať nebezpečenstvo a vhodne naň reagovať. Obrovský význam má vo vývine človeka, napríklad by sme sa bez neho nenaučili chodiť. Určitá dávka aktivácie stresových hormónov má svoj význam aj pre správnu činnosť imunitného systému. 

Poznáme dva typy stresu – eustres distres. Väčšina z nás pozná obidve podoby. 

Spomeňme si na situáciu, ktorú sme vyhodnotili ako výzvu, a rozhodli sme sa „zabojovať“. Cítili sme sa mobilizovaní, pripravení, plní energie, riešenie prinášalo pozitívne vzrušenie. To je eustres. Pri ňom sa v organizme uvoľňujú dokonca hormóny šťastia, sme euforickí, pôsobiaca hladina stresu nám pomáha efektívnejšie zvládať situácie. V týchto situáciách sú pôsobiace záťaže v zhode s našimi možnosťami a kapacitami zvládať ich. 

Aký stres nám teda spôsobuje problémy?

Na opačnom konci spektra sa nachádza dlhodobo pôsobiaci distres. Pre organizmus je nebezpečný, deštruktívny, paralyzujúci, ohrozujúci na úrovni psychického, ako aj fyzického zdravia. Takto nastavený organizmus veľmi neefektívne hospodári so svojimi energetickými zásobami, mrhá nimi. Pôsobiace záťaže vysoko prekračujú kapacitu organizmu vyrovnať sa s nimi. 

Najčastejšie sa s ním v našej praxi stretávame v situáciách, keď na človeka pôsobí príliš veľké množstvo podnetov v relatívne krátkom časovom horizonte alebo intenzita podnetov dlhodobo presahuje kapacity organizmu. Človek nemá priestor na regeneráciu, spracovanie, vyrovnanie sa s tým, čomu je vystavený. Dochádza k vyčerpaniu organizmu. 

Čo sú v dnešnej dobe najväčšie spúšťače stresu? 

Spúšťačom stresu, teda stresorom, môže byť čokoľvek, čo vyhodnocujeme ako potenciálne stresujúce: môžu to byť podnety, situácie, myšlienky. Napríklad aj bolesť je pre organizmus stresujúca. Vychádzajúc z jednej metodiky, medzi top najstresujúcejšie udalosti patria úmrtie životného partnera, rozvod, rozchod, pobyt vo väzení, úmrtie člena rodiny, vážne ochorenie, svadba, prepustenie z práce, uzmierenie s partnerom, odchod do dôchodku. 

Zmenili sa oproti minulosti?

Myslím si, že charakter stresorov sa zmenil zásadne. V minulosti ľudia čelili vo vyššej miere fyzickým podnetom, ako sú napríklad prírodné živly či boj s predátorom, nepriateľom. Biologická odpoveď organizmu bola tomu naplno prispôsobená. Automaticky pri nej dochádza k viacerým zmenám: zvyšuje sa tep srdca a krvný tlak – telo sa snaží potrebné svaly zásobiť energiou a kyslíkom, zvyšuje sa potivosť v snahe chladiť svaly a udržať ich v kondícii, zostrujú sa zmysly, zvyšuje sa zrážanlivosť krvi pre prípad poranenia, a z toho istého dôvodu sa sa plne aktivuje imunitný systém. 

V súčasnosti sa zmenila do značnej miery podstata, skôr čelíme psychickým podnetom, myšlienkam a postojom. Tá istá biologická odpoveď je aktivovaná napríklad pri obavách, strachu, ale aj pri nepríjemných spomienkach. Z tohto pohľadu si môžeme byť my sami dobrými pánmi, ale aj veľmi zlými hospodármi. 

Otestujte sa: Viete si užívať život alebo vám preteká pomedzi prsty?

Je stres priamou príčinou zdravotných problémov, alebo skôr znásobuje už existujúce problémy a predispozície?

Dlhodobo pôsobiaci stres vedie k čoraz výraznejšiemu vyčerpávaniu energetických zásob a k opotrebovaniu. Organizmus je múdry, vždy sa snaží optimalizovať svoju činnosť. Ak nie je z čoho čerpať, začne potláčať činnosť jednotlivých systémov. Napríklad dochádza k výraznému poklesu činnosti imunitného systému. Človek to môže odpozorovať napríklad na zvýšenej chorobnosti. Častejšie bojuje s horúčkami, chrípkami, angínami, alergiami… To sú prvotné symptómy. V dlhodobom horizonte sa zvyšuje zápalovosť, čo môže mať vplyv na rozvoj ďalších závažnejších zdravotných problémov. 

Stres môže byť sekundárne potenciálnou príčinou zdravotných komplikácií z dvoch ďalších dôvodov. Mnohí naši klienti si v dôsledku preťažovania osvojujú celý rad škodlivých kompenzačných návykov: alkohol, fajčenie, zlé stravovacie návyky (zajedanie alebo nejedenie, nekvalitná strava). To znamená, že vyčerpaný organizmus je ďalej oslabovaný nedostatočným príjmom vitamínov, minerálov, kvalitných živín. To sa môže z dlhodobejšieho horizontu podpisovať na zdravotnej kondícii a funkčnosti. 


„Podstatným činiteľom, ktorý optimalizuje funkcionalitu psychického, ako aj fyzického zdravia, je spánok. Je to veľmi podceňovaný a pritom taký významný regeneračný prostriedok.

Až 90 % klientov, ktorí navštevujú Inštitút stresu, má buď problém so zaspávaním, alebo sa pravidelne v noci prebúdza v dôsledku neschopnosti kontrolovať svoje myšlienky. Toto je obrovský problém prejavujúci sa vo vzťahoch, práci, psychickej pohode daného človeka, myslení, učení, vyhodnocovaní, možnosti kontroly nad stresovými situáciami. Aj bežné situácie sa postupne stávajú stresovými, náročnými na zvládnutie.‟


Čoraz častejšie sa najmä u mladých ľudí hovorí o syndróme vyhorenia. Je zaň priamo zodpovedný pracovný stres?

Aj pri vyhorení je prítomný dlhodobo pôsobiaci stres, čo vyplýva z mnohých štúdií. Základný rozdiel je v tom, že pri chronickom strese ide skôr o fyzické vyčerpanie, ohrozujúce fyzické zdravie, no pre vyhorenie je príznačné kognitívne a emočné vyčerpanie, ohrozujúce skôr psychické zdravie. Z mojej skúsenosti, syndróm vyhorenia nie je len o práci ako takej. Zjednodušene – nastáva, ak je dlhodobo porušovaná rovnica rovnováhy medzi pracovným a osobným životom. Pramení väčšinou z jednostrannej angažovanosti v jednej oblasti (zväčša ide o prácu) bez patričnej regenerácie. Vyhorieť môžeme z akejkoľvek roly: zamestnanca, matky, manželky… 

Pri narušení rovnováhy dochádza k postupnému vyčerpávaniu, strate vášne a zmyslu pre to, čo robíme. Zákonite sa to negatívne odzrkadlí na psychickej pohode. Sám som si prešiel podobnou skúsenosťou, mohol by som o tom hovoriť hodiny. (úsmev) Aj preto ma teší, že čoraz častejšie sa hovorí či píše o „work-life balance“, teda o rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. My nie sme stroje, bez oddychu a regenerácie to nejde. 

Čo nám najlepšie pomôže „vypnúť“? 

Táto téma je širokospektrálna. Z môjho pohľadu je najefektívnejším riešením disciplinované a striktné dodržiavanie hraníc medzi prácou a osobným životom, neprenášať si prácu domov. Sme naučení vytvárať si plány a stratégie v práci, snažíme sa byť v nich dôslední. Po práci na seba zabúdame. Rovnakú aktívnu pozornosť by sme mali venovať plánovaniu voľného času, regenerácii, aktivitám, vzťahom. Práve tieto priestory nám pomáhajú byť v psychickej a zdravotnej pohode.

Prečítajte si, prečo by ste si z času na čas mali oddýchnuť aj od mobilu

Dá sa vôbec vyskočiť zo stresového kolotoča? 

Určite sa dá vyskočiť z pomyselného kolotoča. Za mojím názorom stoja desiatky príbehov klientov, ktorým sa to s našou asistenciou podarilo. Nedávno som počúval rozhovor s mojím obľúbeným profesorom, psychiatrom Radkinom Honzákom. Pekne v ňom pomenoval problém, ktorý vnímam. V našich životoch si často zamieňame potreby s prianiami. Potrieb máme pár, prianí nespočetné množstvo.  

Čo sa preto dá reálne spraviť bez toho, aby sme odišli žiť do chalúpky v lese?

Na začiatok je výborným krokom začať s upratovaním v sebe. Ujasniť si odpovede na základné otázky: Aké hodnoty vyznávam? Čo je zmyslom môjho života? Zodpovedanie týchto kľúčových otázok nám pomáha ujasniť si, čo je dôležité a čo nie, čomu venovať vedome pozornosť a čomu nie. Začneme tak uvažovať o svojom živote inak vo všetkých aspektoch: povaha práce, kvalita vzťahov, aktivity. Pomáha nám to ujasniť si, čo chceme a čo nie, a to je výživné pre naše životy.

0