Odborníčka z IPčka: Tínedžeri sú v neustálom strese. Aby naplnili očakávania, hrajú hry a používajú masky

Sú drzí, precitlivení, nevedia sa rozprávať a s každou blbosťou chodia za psychológom – aj takéto domnienky kolujú o dnešnej generácii mladých ľudí. Je to však naozaj tak? O výzvach, ktorým musia v tejto dobe čeliť deti aj tínedžeri, porozprávala Zuzana Juráneková, odborná poradkyňa z občianskeho združenia IPčko.  

Majú to dnešné deti a dnešná mládež ťažšie alebo sú menej odolní? Vraj nastúpila „generácia snehových vločiek“, teda málo psychicky odolných a precitlivených ľudí.

Termín generácia snehových vločiek sa skutočne používa a je mi to úprimne ľúto, pretože sa ich to často dotýka a nie sú s tým označením spokojní. Rozdiel v generáciách je obrovský. Naša skúsenosť s prácou s mladými ľuďmi naozaj ukazuje, že sú pod obrovským tlakom, ktorý naša generácia nezažívala. Každá generácia má svoje výzvy, s ktorými sa musia popasovať a táto je veľmi ovplyvnená neistotou, tlakom na výkon a strachom zo zlyhania. 

Od roku 2012, kedy IPčko vzniklo, bola naša linka pomoci zameraná len na mládež. Po pandémii sa to zmenilo, už sme k dispozícii všetkým vekovým kategóriám. Vždy však bola na prvom mieste téma pocitov osamelosti, ktorá sa za tých 12 rokov veľmi menila a mala rôzne odtiene. 

Kým na začiatku to skutočne bolo o fyzickej osamelosti, za posledné roky vnímame markantný rozdiel v tom, že ide o osamelosť napriek tomu, že sme obklopení ľuďmi. Veľmi to súvisí s ďalšou témou, ktorou je stres a tlak na výkon. 

Ako tlak na výkon vyzerá? 

Od dnešnej generácie mladých ľudí sa dozvedáme, že ona musí výkon podávať všade. V rodine napĺňať očakávania svojich rodičov, plniť ich sny, dosahovať nejaký ich ideál či predstavu – nesklamať, nezlyhať, jednoducho zosobňovať dokonalosť. To je však enormný tlak.

Potom je tu, samozrejme, akademický, respektíve školský tlak vo forme skúšok, stresov, písomiek, maturít, ktorý si opäť vyžaduje ďalší výkon. Stretávame sa s tým často. Minulý týždeň mi napríklad jedna dievčina napísala, že dostala dvojku z písomky, a bola z toho taká utrápená a zlomená, že premýšľala, ako má s takou známkou urobiť svojich rodičov šťastných.

Výkon v škole je teda veľmi prepojený s tým, ako deti vidia ich rodičia. Často sa ženú za známkami nie pre seba, ale preto, aby nesklamali, nezlyhali, aby boli v očiach rodiny dostatočne dobré. 

Keď sú jednotkári, je to v podstate brané automaticky. Ale keď dostanú dvojku, trojku, zrazu dostávajú pozornosť a „humbug“ okolo žiaka či študenta je oveľa väčší. Chýba však pochvala aj za tie dobré známky, za tú snahu a námahu, pretože to nie je jednoduché. Je za tým oveľa viac ako iba tie čísla. A pri iných známkach je veľmi dôležité, aby sme ich povzbudili, že je normálne dostať aj inú známku, že nie sú stroje a niektoré učivo im ide ľahšie, iné náročnejšie. A keď sa v tom chcú zlepšiť, spýtajme sa ich, čo by k tomu potrebovali. Žiadna známka nestojí za to, aby sa dieťa bálo ísť domov alebo sa cítilo menejcenné. 

Spomínaný výkon navyše súvisí aj s rovesníkmi – tínedžeri ho musia podávať, aby boli prijatí, či už je to v tom pozitívnom, alebo negatívnom slova zmysle. Potrebujú mať niečo ako vstupenku do ich rovesníckych vzťahov. Niekedy sú ňou nové iPhony, niekedy nové tenisky, inokedy  proste to, že chodia na dovolenku 6-krát za rok alebo navštevujú kvantum krúžkov či followujú konkrétneho influencera. Keď chcú niekam patriť, musia ísť s trendmi. 

Prejavuje sa tlak na výkon aj inde ako v rodinných či kamarátskych vzťahoch? 

Áno, tlak na výkon či dokonalosť pociťujú napríklad aj v partnerských vzťahoch. Ako veľmi zveličený príklad môžeme uviesť futbal. Žena je ochotná vyhlásiť, že ho má rada, aj keď to tak nie je, len preto, aby bola dostatočne dobrá pre svojho partnera, ktorý tento šport miluje. Nepovie mu, že je to 45-minútová blbosť, ktorá ju nebaví, pretože má obrovský strach. V tomto režime funguje väčšina z nás: obávame sa, že nie sme dosť dobrí, musíme plniť očakávania, nemôžeme ukázať svoju pravú tvár, lebo nás niekto buď nebude mať rád, alebo s nami ukončí vzťah, prípadne nás nepríjme či vylúči.

Mladí sú v permanentnom strese z toho, že musia v rôznych prostrediach hrať rôzne hry a používať rôzne masky, aby naplnili očakávania. Je to extrémne vyčerpávajúce.

Zároveň je tu pretlak informácií, čo všetko by mal každý zachytiť, vedieť, vnímať, na čo by mal reagovať. Existuje nespočet možností na výber. Potom si veľmi často kladú otázku, kto vlastne sú, ktorá z tých tvárí je ich skutočná a či je vôbec na svete niekto, pred kým si tú masku môžu zložiť a dovoliť si byť zranenými a utrápenými. Takými, ktorí potrebujú pomoc a sprevádzanie, ktorí potrebujú vedieť, ako majú pracovať so svojimi emóciami.

Často tu však nikto taký nie je, a tak hľadajú spôsoby, ako tieto ťažkosti zvládnuť sami. Veľakrát je to, bohužiaľ, nezdravými spôsobmi. 

PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA

odborná poradkyňa IPčko

V IPčku pôsobí ako odborná poradkyňa a vedúca centier krízovej intervencie Káčko a tiež projektu Online terénnej práce, ktorý sa venuje aktívnemu mapovaniu online prostredia, vyhľadávaniu rizikových skupín, podpore a pomoci ľuďom v týchto skupinách, fenoménom internetu a tvorbe pomáhajúceho obsahu na témy duševného zdravia a online prostredia. Je spoluautorkou publikácie Bez nástrah online – sprievodca bezpečným internetom pre rodičov.

O aké nezdravé spôsoby ide?

Mnohé premiantky i mnohí premianti, ktorí reprezentujú školu, sú jednotkári, majú rôzne krúžky a ovládajú jazyky, sa sebapoškodzujú. Ide o symptóm niečoho vážnejšieho, čo drieme pod povrchom. Môže to byť absolútny stres, vyhorenie, ktoré sa už týka aj tínedžerov, úzkosť či depresia, šikanovanie, ale aj zneužívanie.  

Súvisí tlak zo strany rodičov s tým, že si cez svoje deti chcú splniť niečo, čo oni vo svojej dobe plnej obmedzení nemohli? 

Áno, jednak si prostredníctvom svojich detí môžu napĺňať vlastné sny, jednak pre ne, prirodzene, chcú lepší život. Nerobia to teda so zámerom, že keď ja som nebola baletka, ty budeš, ale skôr chcem ti dať lepší štart do života, chcem ti dať to najlepšie vzdelanie, dobré školy, chcem, aby si niečo dokázal či dokázala. Človek je tak odmalička pod tlakom, keď počúva, že má byť niekým. Hoci ich pôvodný úmysel vôbec nemusí byť zlý, deti a mladí potrebujú vedieť, že jestvuje aj niečo iné ako výkon.

Doma sa však o tom často vôbec nerozpráva. Priemerný rozhovor rodiča a tínedžera trvá denne sedem minút a väčšinou sa preberajú výkonovo orientované veci – čo bolo v škole, kedy ideš na krúžok, kedy si urobíš úlohy, už si zbalený, kedy pôjdeš spať, kedy skončíš na tom mobile…

Pritom množstvo tínedžerov sa chce rozprávať o úplne iných témach. Zaujíma ich životné prostredie, ľudské práva či demokracia. Potrebujú cítiť, že majú rešpekt. Chcú tiež ukázať, že majú otvorené hlavy, že prijímajú inakosť a nevidia problém v tom, ak sa rozprávajú s niekým, kto je inej kultúry či farby pleti.

No to všetko i fakt, že prispejú na nejakú zbierku, že sú dobrovoľníci alebo aktivisti a že odnesú tašku susede, je automaticky vnímané ako dobrá výchova. Ale kto ich kedy pochválil za to, že sú neobvykle empatickí, alebo majú dobré komunikačné zručnosti či skvelé argumentačné schopnosti? To všetko sú veľmi potrebné zručnosti 21. storočia, pochvala za ne však často ostáva skrytá. 

Zuzana Juráneková pomáha mladým online aj v teréne

Niekedy to vyzerá tak, že viesť hlbšie a úprimnejšie rozhovory je pre staršiu generáciu náročnejšie, pretože napríklad o pocitoch sa so svojimi rodičmi nikdy nerozprávali. 

Áno, hĺbavé rozhovory o pocitoch sa s našimi rodičmi neviedli nikdy alebo len veľmi málo. 

Ako malé deti nás v rámci prejavu rodičovskej lásky pohladkali, ale chýbal rozhovor o tom, ako sa máme, čo prežívame, čo by sme potrebovali alebo čo nás trápi. Vzorce v štýle „kým sa vydáš, to prejde“ a „chlapci neplačú“ či „choď s kamošmi na pivo a prejde to“ prebrali od generácie pred nimi, ktorá bola tiež veľmi zameraná na výkon – jedna robota, jeden život, jeden systém, jeden režim. 

Aj vtedy ich trápili duševné problémy, no riešili ich po svojom. V tom čase bol psychológ či psychiater iba pre „bláznov“. Preto je pre nich porozumenie „snehovým vločkám“, ktoré sú citlivejšie a viac si vedomé svojich pocitov, náročné. Oni to totiž zažili inak. 

Dnešná generácia tínedžerov je vnímaná ako oveľa drzejšia. Je to naozaj tak alebo si skôr vedia lepšie nastaviť hranice a neboja sa povedať svoj názor?

Každá generácia má svoje špecifiká, úlohy a výzvy, a je prirodzené, že v tej ďalšej dochádza k zmene, že sa vyhraňuje. Keď sa generácia mojej babky pozerala na generáciu mojej mamy, takisto jej stavali vlasy dupkom z toho, čo z nej vyrastá. A teraz my ako mileniáli (ľudia narodení medzi rokom 1981 až 1996, pozn. redakcie) rovnako nevychádzame z údivu a v niečom na tom bude generácia Z (ľudia narodení medzi rokom 1997 až 2012, pozn. redakcie) veľmi podobne aj voči alfe (ľudia narodení medzi rokom 2010 až 2024, pozn. redakcie). Vplýva na to veľa faktorov – kultúra, veda, technológie, príležitosti aj informácie. 

Rozdiely vždy boli, sú aj budú. Môj pocit je však taký, že je to náš pohľad, ako nazeráme na mladých, na ich spôsob života, hodnoty a nastavovanie hraníc – na fakt, že sú drzejší, že sa neboja povedať svoj názor. Určite by pomohlo, keby mali ľudia viac informácií o tom, ako svet vnímajú, lebo je to niečo nové, čo my nepoznáme. Chvíľu sa to asi bude musieť „vyštrngávať“. 

Ako môžeme dnešným deťom pomôcť budovať sebaistotu a psychickú odolnosť? 

Dôležité je nepozerať sa na daného človiečika len cez výkon, ktorý má dosiahnuť, pretože ten nie je zárukou šťastia a odolnosti. Práve naopak, sú to tie „neznámkové“ veci, rôzne sociálne, komunikačné či digitálne zručnosti. Toto je veľmi dôležité zmeniť, respektíve pristúpiť k tomu trošku inak. 

Nemôžeme dieťaťu povedať iba to, že niečo nesmie, musíme povedať aj to, čo môže. 

Keď vyhlásime, že ak je nahnevané, nesmie nikoho udrieť, mali by sme doplniť, čo môže urobiť pre to, aby ten hnev, ktorý v sebe má, zvládlo. Teda že môže kričať, ísť do detskej izby, vybúriť sa na boxovacom mechu a podobne. Ukazujeme tým, že je normálne mať rôzne emócie, ale zároveň mu aj vytvárame možnosti na to, ako s nimi pracovať. 

tip na článok:

Psychickú odolnosť nevybudujete za noc. Rastie s nami od malička

Duševné zdravie
Prečítať

Potrebné je tiež rozprávať sa o emóciách aj cez svoje vlastné – ako to mám ja, ako to máš ty, pýtať sa naozaj na to, čo tie deti potrebujú, keď niečo prežívajú. To platí aj pre bežné dni. Pýtajme sa navzájom, ako sa máme. Neberme to však len ako frázu, prejavme skutočný záujem.

Pre deti je tiež extrémne dôležité vedieť, že problémy sú bežnou súčasťou života a vyžadujú si riešenie. Držať ich v umelej bublinke, kde je svet len krásny, ružový, plný jednorožcov a trblietok, nie je dobré. Keď totiž narazia na nejakú náročnú situáciu, reálne si s ňou nebudú vedieť poradiť. Oni vnímajú našu komunikáciu, keď riešime nejakú náročnejšiu situáciu v rodine. Sledujú, ako sa k tomu postavíme, aké návrhy na riešenie máme, že sa o tom v pokoji dokážeme rozprávať. A toto všetko sa od nás učia. Napríklad, keď príde nedoplatok za vodu a prinesieme to ako tému pre celú rodinu, spolu môžeme uvažovať nad tým, čo urobíme, aby sme vodu začali šetriť. 

V období do tých 10 rokov je, samozrejme, úplne prirodzené, že deti chodia za svojimi rodičmi a žiadajú pomoc od nich, lebo sú pre nich zdrojom bezpečia. Tínedžeri si to už skúšajú vyriešiť sami, potom sa obracajú na kamošov, a až následne na dospelých. Je však dôležité vždy ich zapojiť do rozhodovania pri riešení ťažkostí. Vypočuť si aj ich nápady na riešenie. Hláška „prosím ťa, čo ty o tom môžeš vedieť“ rozhodne nie je namieste. Ja môžem mať skúsenosť, dieťa zase nápady – keď to rešpektujem, máme dobrý vzťah, z ktorého plynie pocit bezpečia, a tak aj väčšia psychická odolnosť.

odporúčané články:

Pridať komentár

Zadajte meno
Nesprávny email
Zadajte komentár