Stanislava Gregor Sorgerová: Vek medzi dvadsiatkou a tridsiatkou je najdôležitejší

Stanislava Gregor Sorgerová sa venuje vzdelávaniu, koučingu a osobnostnému rozvoju. V roku 2018 začala výskum s názvom „Analýza vzťahov spokojnosti v práci a zmysluplnosťou života u mladých dospelých“, ktorý predstavila aj na konferencii Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV. Okrem vedeckých konferencií pravidelne prednáša na HR konferenciách či na workshopoch pre širokú verejnosť. V roku 2020 vydala knihu „Generácia hľadajúca zmysel“ o úlohách a krízach mladých dospelých.

Aká je dnešná generácia mladých dospelých? 

To závisí od toho, z akého uhla sa na to pozrieme. Ak sa pozrieme na motiváciu, tak primárne hľadajú zmysluplnosť toho, čo robia. Mladí ľudia vedia pracovať aj bez toho, aby sa orientovali na materiálne veci, pretože tie pre nich boli viac-menej dostupné celý život, čiže nie sú až takou veľkou motiváciou. Viac sa zamýšľajú nad tým, čo robia, prečo to robia a aký zmysel to má pre ich život. Čiže ak mladý človek nemá zmysel v práci, väčšinou je z toho frustrovaný. Z tej nespokojnosti, frustrácie, nudy vychádza, že vyhľadávajú možno viac adrenalínových alebo  extrémnych zážitkov. Zároveň, keď si zoberieme pracovný trh, viac fluktuujú, čiže častejšie menia zamestnanie. 

Môžeme to vysvetliť aj na príklade toho, že máme oveľa viac startupov, ktoré začínajú od nuly a nie sú platené. Alebo že máme oveľa viac cestovateľov, ktorí dokážu robiť dobročinné činnosti, ktoré nie sú až tak dobre platené.

V čom sa títo mladí ľudia líšia od svojich rodičov alebo od predchádzajúcich generácií? 

Ak by sme zobrali charakterové črty, tak sa nelíšia. Lebo aj naši rodičia alebo aj starí rodičia mali osobnosť vyskladanú rovnako. To znamená, že boli otvorenejší, extrovertnejší. Je to podmienené tým, že v ranej dospelosti má mladý človek za úlohu isté vývinové kritériá. Má si nájsť partnera, založiť rodinu, potrebuje sa presadiť, pracovne etablovať na trhu. Práve preto je osobnosť mladého človeka otvorenejšia, vnímavejšia. 

Zároveň sú mladí ľudia možno trochu menej zodpovední, ale to je tiež podmienené tým, že mozog sa ešte vyvíja a potrebujú tú zodpovednosť nadobudnúť. V tomto sa dá povedať, že sa medzi generáciami nemeníme.

Ale čo sa zmenilo, sú sociálne očakávania, ktoré formujú generáciu. Pri našich rodičoch alebo našich starých rodičoch bolo dané, že skončili školu, museli ísť na vojnu alebo museli začať pracovať. Inak by išli do väzenia. Dnes mladý človek mnohé veci nemusí a upúšťame od sociálnych očakávaní – nemusí sa hneď oženiť, nemusí si hneď založiť rodinu, nemusí hneď ísť do práce, lebo za to nie sú nijaké postihy. Tým, že sa to uvoľňuje, odďaľuje sa aj prevzatie dospelosti. Teda sa u nich odďaľuje aj preberanie zodpovednosti, preto sú aj trošku flexibilnejší a pracovné návyky prijímajú ťažšie, respektíve dlhšie im to trvá. 

Aký má táto generácia vzťah k práci? 

Opäť to závisí od toho, na čo sa pozeráme. Ak sa bavíme o ambíciách, tak mnohokrát sa nám zdá, že tá generácia je veľmi ambiciózna. Prichádzajú na trh a pýtajú si od zamestnávateľa veľmi veľa, hneď chcú manažérske pozície a sú veľmi sebavedomí. Na druhej strane to sebavedomie často nie je zdravo postavené. Je to práve preto, že mladí ľudia ho nemajú postavené na reálnych skúsenostiach, že už niečo dokázali. Väčšinou je vybudované umelo prostredím. Jednak deti vychovávame v rodinnej bubline, kde nie je ťažké prechváliť dieťa bez toho, aby niečo dokázalo. 

Zároveň je to spôsobené tým, že žijeme v sociálnych sieťach a virtuálnych svetoch. Krásne to pomenúva jeden neurológ na príklade s električkou. Keď vojdeme do električky, tak si nemôžeme vybrať, akí ľudia budú v tej električke s nami. No na našich sociálnych sieťach si vytvárame svoje skupiny, akoby vlastnú električku, ktorá s nami jazdí životom. Čiže máme tam len takých ľudí, ktorí nám hovoria, že sme pekní, že sme šikovní, ktorí nám dávajú lajky za všetko. Sebavedomie tak nie je postavené zdravo, ale na nejakom virtuálnom svete vlastnej električky. Potom však nefunguje v tej električke, kde sa vyskladáme z celej ulice. 

Ako im vieme pomôcť?

Správnym vedením, koučovaním, manažovaním však vieme mladých ľudí doviesť k tomu, aby si vytvorili zdravé sebavedomie, aby nadobudli osobnostný kapitál a zručnosti, skúsenosti, kompetencie na to, aby to sebavedomie správne vychádzalo z toho, z čoho má. 

Prečo by ste mali byť viac offline?

Čo si máme predstaviť pod pojmom osobnostný kapitál a akým spôsobom sa dá vytvárať? 

Osobnostný kapitál je hodnota hlavy a rúk na trhu práce, ale aj mimo neho. Je to súbor všetkých aktív od vzdelania, osobnostných čŕt, či to, ako vie mladý človek komunikovať, fungovať v sociálnej interakcii, aké má sociálne zručnosti. Súbor toho celého človeka je jeho osobnostný kapitál. A keď to zoberieme na pracovný trh, tak vlastne to, s čím prichádza, je jeho osobnostný kapitál. Trh odpovedá na to, čo človek v sebe má, teda ponúkne mu niečo na výmenu za to, čo on dáva. 

Akým spôsobom dokážeme budovať osobnostný kapitál a prečo je to dôležité práve v rokoch medzi dvadsiatkou a tridsiatkou? 

Budujeme ho od narodenia, no vek medzi dvadsiatkou a tridsiatkou je najdôležitejší. Vtedy je človek najflexibilnejší a dokáže toho najviac spraviť. Povýšenia alebo najvyššie nárasty platov na trhu sú okolo tridsaťpäťky, štyridsiatky. Je to vek, keď sa dejú najväčšie kariérne rasty alebo najvyššie zvyšovania platov. Ale nie je to len o tom, že by ten rok alebo posledných päť rokov človek niečo robil dobre, ale je to presne o tom, čo robil posledných 10 až 15 rokov. Preto je dôležité, aby si budoval ten osobnostný kapitál čo najskôr. 

Zároveň od dvadsiatky do tridsiatky je človek najflexibilnejší, ako taká špongia, ktorá dokáže nasať veľmi veľa informácií. Vie sa osobnostne prispôsobiť v sociálnej interakcii. Zároveň ešte nie je viazaný budúcnosťou. Už po tridsiatke začína mladý človek oveľa viac rozmýšľať nad rodinou, nad tým, že sa usadí, nad oveľa väčšou zodpovednosťou, nad deťmi, respektíve je viazaný aj finančne hypotékami a záväzkami, ktoré si vytvoril, aby sa mohol usadiť. Potom je oveľa ťažšie investovať čas do osobnostného kapitálu. Pričom to najlepšie, čo v dvadsiatke môže urobiť, je, že bude pracovať. 

Čo je to kríza mladého veku a ako sa prejavuje? 

Kríza mladého veku býva medzi dvadsiatkou a tridsiatkou. Je to presne ten moment, keď mladý človek príde do dospelosti, nadobudne nejaké skúsenosti. Väčšinou je to o tom, že jeho očakávania adolescentného veku nekorešpondujú s realitou. Myslel si, ako rýchlo bude kariérne stúpať, ako veľmi bude zarábať, aké to bude ľahké, krásne, jednoduché. Tak vlastne prichádzajú prvé sklamania. Pochopí, že nadobudnúť pracovné návyky nie je úplne jednoduché, že prevziať zodpovednosť vyžaduje veľa energie. Zaradenie sa do sveta a očakávania sa jednoducho nestretávajú. Vtedy väčšinou prichádza kríza mladého veku. 

Kríza je dobrá práve nato, aby sa človek konfrontoval s tým, či to, čo robí, robí dobre.

Zároveň sa to prejavuje aj tým, že človek veľmi málo pracuje na osobnostnom kapitále, ale zároveň veľmi veľa rozmýšľa. Veľmi veľa uvažuje o živote, čo by chcel, ako by to chcel, kde sa vidí. Ale tým, že nič nerobí, iba sa mu znásobuje frustrácia zo života. Napríklad mladé dievča chodí na vysokú školu, má niekde vysnívanú prácu. Chce byť žurnalistka, ale popri škole robí čašníčku. Skončí školu a robí čašníčku aj naďalej. Na práci čašníčky nie je nič zlé, no problém nastáva v tom, že mladá žena nerada vykonáva tú prácu a nenapĺňa ju. Stále sníva o tom, že bude niekedy pracovať v žurnalistike, no nikdy pre to nič neurobí. Takže frustrácia sa u nej násobí, kríza sa prehlbuje, ale keďže nenadobúda osobnostný kapitál, ostáva v nezdravom vzorci tejto krízy. 

Dajú sa tieto vzorce nejakým spôsobom zmeniť a kríza prekonať? 

Ideálne je, keď to ide ruka v ruke, teda človek nadobúda osobnostný kapitál a zároveň rozmýšľa aj nad tým, čo robí a prečo to robí. Keď nejde len o bezhlavé zaradenie sa. Lebo aj to sa stáva, že po vysokej škole sa niekto zamestná v korporátnej firme, napríklad IT zamerania, a po tridsaťtrojke si povie: preboha, robím tu 10 rokov a nenávidím túto prácu, už ju v živote viac nechcem robiť. A stáva sa to veľmi často.  

Chyba je v tom, že sa človek nezamyslel nad tým, kde má silné stránky, čo sú jeho osobnostné predpoklady, kde by mohol byť dobrý, kde pociťuje flow (stav sústredenej motivácie, pozn.), aby ho to bavilo. Kríza je dobrá práve nato, aby sa človek konfrontoval s tým, či to, čo robí, robí dobre. Čiže nie je dobré iba zbierať osobnostný kapitál, lebo sa to môže potom neskôr vypomstiť. Neskôr sa ťažšie začína práve pre dôvody ako hypotéka, rodina, zodpovednosť. Opäť môže prísť aj nejaká frustrácia, kríza. 

Zároveň, keď je človek v kríze iba frustrovaný, bez toho, aby niečo robil, tak mu to tiež nepomáha. Nie je možné, aby človek nadobudol sebavedomie a zručnosti bez toho, aby niečo robil. 

Kedy sa mladý človek stáva už hotovým dospelákom? Posúva sa táto hranica?  

Štatisticky by sme určite vedeli podložiť to, že dospelým sa dnes mladý človek stáva neskôr. Respektíve neskôr preberá zodpovednosť za svoju dospelosť. Byť dospelým človekom neznamená dosiahnuť osemnástku. Stáva sa ním práve vtedy, keď sa začína ekonomicky osamostatňovať, keď začína riešiť partnera a založenie si vlastnej rodiny, keď začína byť socioekonomicky nezávislý, zodpovedný za svoj vlastný život. Toto sa posúva. Vidíme, že táto vlna ide od západu. 

Toto je jeden pohľad na dospelosť. Zároveň, ak mám citovať môjho najobľúbenejšieho autora, mladý človek sa stáva dospelým v momente, keď sa začne zamýšľať nad zmyslom svojho života. Až vtedy začína byť dospelý.  

Prečo sa osamostatňovanie a zakladanie rodiny posúva? 

Deje sa to preto, že nie sú striktne dané očakávania. Že sa to jednoducho môže. Už sa nestáva, že by napríklad nepustili spoločne bývať mladých ľudí bez toho, aby sa vzali. Predtým sme boli ako národ aj viac kresťansky založení, zároveň sociálne očakávania boli, že hneď do polroka, roka by mala byť svadba a hneď po nej dieťa. Viac sme fungovali v týchto vzorcoch. Teraz sú sociálne tlaky na mladého človeka voľnejšie. Viac sa nabáda k tomu, aby mladý človek cestoval, aby skúšal, aby si užíval mladosť. Potom v tridsaťpäťke zbadá, že treba niečo robiť – pracovať. Treba sa usadiť, mať rodinu a deti. 

Nakoľko spokojnosť závisí od nás samotných? 

Spokojnosť v práci je do maximálnej miery v našich rukách. Aj je dokázané, že niektoré osoby jednoducho majú črty, predispozície na to, aby hľadali spokojnosť v práci. Neuspokoja sa skôr, ako ju nenadobudnú. Napríklad extroverti. Extroverzia je črta, ktorá koreluje so spokojnosťou v práci alebo s cieľavedomosťou. To sú presne tie typy, ktoré budú vyžadovať, dobiedzať, kým nebudú spokojní. Introvert môže byť aj nespokojný v práci, ten to lepšie znáša. 

Čo vieme a čo nevieme ovplyvniť?

Vždy je lepšie, aby motivácia aj spokojnosť vychádzali zvnútra človeka, z vnútorných faktorov. Ako to robím, prečo to robím, dáva mi to zmysel, čo ma napĺňa? Motivátory môžeme deliť na krátkodobé a dlhodobé. Krátkodobé sú napríklad peniaze, výplata. Ak vám dnes nedajú výplatu, tak sa poriadne nahneváte, možno vynadáte šéfovi. O týždeň vám ju dajú, tak si poviete, že dobre, ale nebude to motivácia, aby ste pracovali viac, aby vás to v tej práci udržalo. 

No keď to vychádza zvnútra človeka, že chápe zmysel svojej sebarealizácie alebo zmysel toho, prečo to robí alebo čo za sebou zanecháva, v tom prípade je schopný vydržať aj podmienky, ktoré nie sú ideálne, napríklad, že výplata nepríde načas. Myslím si, že to má každý človek v rukách sám. Je to o zodpovednosti, nezhadzovať ju na zamestnávateľa alebo na kolegov, ale fakt zobrať zodpovednosť v práci na seba. Zároveň je dobré vychovávať k tomu našich mladých. 

Ako práve dvadsiatnikov ovplyvňuje súčasná situácia? Musia študovať z domu, veľa z nich pracuje z domu a celkovo sa zmenila cesta, ktorou mladý človek šiel, veľa vecí je neistých.

Sú dva tábory. Jednej skupine vyhovuje prezenčná forma a je si vedomá toho, že je pre nich lepšia, že úroveň a kvalita vzdelávania sa cez online ťažko prenáša. Predsa len, sme ľudia a potrebujeme sociálnu interakciu. Potrebujeme sa stretávať, vidieť, vnímať. A potom je druhá skupina, ktorej ten online vyhovuje. Z krátkodobého hľadiska je online v poriadku, z dlhodobého môže degradovať spoločnosť, pretože sa potrebujeme stretávať, potrebujeme fungovať vo vzťahoch a v interakcii. 

Prečo je pre nás spokojnosť v práci taká dôležitá

Pridať komentár

Zadajte meno
Nesprávny email
Zadajte komentár