Prečo nenávidím, no zároveň milujem kopce?

Mám dve veľmi obľúbené bežecké trate v Malých Karpatoch, no zároveň ich veľmi nenávidím. Ktorá z emócií prevláda, závisí od toho, či sa ešte len chystám vybehnúť, či po nich práve bežím alebo ich mám už za sebou.

Obe totiž majú úseky, kde je stúpanie nekonečne dlhé a zároveň nechutne strmé. V momente, keď sa na trať chystám vybehnúť, mám pocit, že dnes ich zvládnem aj na jednej nohe. Veľmi sa teším, keď vyrazím. Najmä preto, že obe trasy sú v prírode, v ktorej väčšinou nestretnem ani živú dušu, iba salamandry či srnky.

Lenže potom sa rozbehnem a zistím, že to na „jednej nohe vyskákať“ asi nepôjde. Ten kopec sa nijakým spôsobom nezmenšil a mám pocit, že je ešte väčší. Nadávam si, či mi to bolo treba. Mám spomaliť či zastaviť? Prejsť do chôdze? Ani náhodou! Viem, že by som si na konci pekne vynadala, čo by mi pokazilo celý deň.

Snažím sa zabrať najviac ako sa dá. Môj bežecký štýl sa mení na katastrofu, dych sa stále viac skracuje, stehná pália, pred očami sa zahmlieva. Nesmiem sa opustiť a musím ešte zabrať! Už len jedna zákruta, za ňou značka, studnička, 100 metrov a som hore!

Nie raz som na konci padla na kolená a lapala po dychu. Našťastie viem, že ďalej pôjdem už len dolu kopcom. Vracia sa mi úsmev na tvár aj radosť z behu a užívam si krásu okolitej prírody.

Najšťastnejšia som, keď mi Strava ukáže, že na tom najstrmšom úseku som bola rýchlejšia ako naposledy. Prípadne, že to bol jeden z tých lepších výkonov. Už zase mám Hubalovú rada.

(De)motivačné frázy

Viete, že jeden z dôvodov, prečo ľudia nechcú športovať, sú motivačné frázy? Vôbec ich nemotivujú, ale skôr odradia. Jedna z nich je napríklad, že šport ich musí baviť. Myslia si, že všetci športovci sú stále vytešení, vysmiati, aj keď práve prekonávajú najťažšiu prekážku. Keďže začiatočník, často s nadváhou, tú radosť z pohybu akosi necíti, vzdáva sa hneď na začiatku.

Keby vedel, koľkokrát si na tom kopci poviem, že ho neznášam, už ho nechcem ani vidieť a ako ma veľmi rozčuľuje, pochopil by, že pohyb často bolí. Ani moja tvár pokrivená námahou a vyčerpaním nenasvedčuje tomu, že je to niečo jednoduché.

Ale keď tú bolesť človek vydrží, dostaví sa úžasná radosť, že sa nevzdal a dokázal zabojovať. Naučí sa na námahu zase tešiť, lebo na to najhoršie akosi zabudne, ostanú len príjemné pocity.

Ak budete chcieť niekoho motivovať, aby začal s pravidelným pohybom, nerozprávajte mu rozprávky. Povedzte pravdu, že to môže a pravdepodobne aj bude bolieť. Vyzdvihnite však že sa to oplatí, najmä pre tú radosť z úspechu, ktorá sa časom určite dostaví.

odporúčané články:

Pridať komentár

Zadajte meno
Nesprávny email
Zadajte komentár